Slovenský projekt zrodený v Maďarsku

Trilógia básnických prekladov Oldřicha Kníchala

Na začiatku 21. storočia (na Slovensku) slovenská prekladová tvorba, ktorá sa rozvinula aj v úzkom kontakte s maďarskou literatúrou, nemá renomovaného prekladateľa, ktorý by sa bez jazykovej spolupráce úspešne vyrovnal s maďarským veršom. Pravda, nádej zomiera posledná. Iskierka nádeje vzbĺkla a zažal ju Oldřich Kníchal (1939), slovenský literát pochádzajúci zo Slovenska a žijúci v Maďarsku.

Ku koncu 20. storočia z veľkej plejády slovenských básnikov a prekladateľov maďarskej poézie zostali iba dvaja (v abecednom poradí): Vojtech Kondrót a Ctibor Štítnický. Prešli tri roky a aj oni opustili rady živých. Najmä odchod V. Kondróta (1940-2003) bol nečakaný, náhly. Nestihol dokončiť a skompletizovať svoje rozsiahle „maďarské“ prekladateľské dielo. Pritom v posledných rokoch svojho života a aktívnej prekladateľskej činnosti sa sľubne a, dodajme, aj úspešne začal orientovať na maďarský klasický (strofický a rýmovaný) verš. Stačí pripomenúť malý súbor preložených básní Bálinta Balassiho (1994). Po skone Ctibora Štítnického (1922-2003) maďarská klasická poézia stratila aj posledného tútora na Slovensku. Ani Ctibor Štítnický nesplnil svoje prekladateľské predsavzatie, hoci osud mu dožičil bezmála o dve desaťročia dlhší život ako Vojtechovi Kondrótovi. Keď Ctibor. Štítnický roku 1987 pisateľovi týchto riadkov odovzdal nateraz najrozsiahlejší výber z veršovaného diela Imreho Madácha (Tragédia človeka, Mojžiš, Lyrika, Zlatý fond svetovej literatúry, Tatran, Bratislava 1988), uvažoval o preklade výberu z básnického diela Jánosa Aranya, ktorého poézia ho v mladosti očarila rovnako ako predtým, P.O. Hviezdoslava. Nevedno, či z tohto zámeru vôbec pripravil nejaké torzo. Je však viac ako pravdepodobné, že viaceré súčasné žijúce generácie Slovákov, ktorým pre jazykovú neznalosť maďarčiny originál zostáva nedostupný, sa asi dlho, naozaj veľmi dlho nedočkajú slovenských prekladov tohto klasického maďarského inšpirátora slovenských básnikov. Poeti a zároveň znalci maďarského jazyka (Mila Haugová a Peter Macsovszky) zrejme sa tejto úlohy neujmú, a to nielen preto, že prekladajú skôr sporadicky ako systematicky, ale najmä preto, že ich básnické videnie a celý poetický svet vrátane poetiky, je nasmerovaný inde a inam, čo treba rešpektovať a vziať na vedomie. Rovnako sa treba zmieriť s neúprosným faktom, že na začiatku 21. storočia (na Slovensku) slovenská prekladová tvorba, ktorá sa rozvinula aj v úzkom kontakte s maďarskou literatúrou a kultúrou, vlastne nemá renomovaného prekladateľa, ktorý by sa bez jazykovej spolupráce úspešne vyrovnal s klasickým maďarským veršom. Pravda, povedané slovami Istvána Örkénya, nádej zomiera posledná. Iskierka nádeje vzbĺkla a zažal ju Oldřich Kníchal (1939), slovenský literát pochádzajúci zo Slovenska a žijúci v Maďarsku. Tam sa aj zrodil jeho projekt slovenských prekladov maďarskej poézie a v troch zväzkoch vyšiel na území Rumunska v (slovenskom?) Nadlaku (Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2004 a 2005).

Ak teda s ľútosťou možno konštatovať, že na Slovensku ubúda prekladov z maďarskej poézie, s potešením možno registrovať, že v Maďarsku (a vlastne v menej žičlivom maďarskom jazykovom prostredí) možno hovoriť o opačnej tendencii. V slovenskej periodickej tlači vydávanej v Maďarsku (hlavne v týždenníku Ľudové noviny na strane vyhradenej pre literatúru) sa takmer pravidelne objavujú slovenské preklady maďarských básnikov. Pôvodcami týchto prekladov je poväčšine trojica autorov: básnici Alexander Kormoš (1942) a Gregor Papuček (1938) a prozaik a esejista Oldřich Kníchal (1939). Pravda, kým prví dvaja publikujú zväčša odležané preklady zo svojich literárnych zásuviek (prvý najčastejšie S. Petőfiho, druhý zasa detské verše S. Weöresa), Oldřich Kníchal uverejňuje napospol nové preklady so značne širokým zemepisným aj časovým záberom. Treba však priznať, že tieto preklady na Slovensku zostávajú prakticky bez ozveny, lebo (zavše na škodu veci) nezasahujú plošne celoslovenský literárny kontext. Nebudeme ďaleko od pravdy, ak vyslovíme indíciu, že túto tvorbu si sústavne všíma hádam iba jediný domorodý Slovák Peter Andruška, ktorého pozornosti neujde ani najmenší slovenský „literárny šelest“ za hranicami Slovenska a hlavne na juhovýchod od Slovenska, na bývalej Dolnej zemi. O tom svedčia jeho písomné „správy“ v periodickej aj knižnej tlači. Možno predpokladať, že tieto preklady sa dostávajú aj do komunikačného vzťahu so slovenskými literátmi dolnozemského pôvodu bez ohľadu na ich terajšiu štátnu príslušnosť (Miroslav Demák, Michal Harpáň, Ondrej Štefanko).

Oldřich Kníchal položil na stôl rukolapný a povšimnutiahodný výsledok svojej sústavnej prekladateľskej aktivity, keď preložil 88 maďarských básnikov z troch regiónov spoza trianonských hraníc Maďarska. Zhruba v tretinovom členení a v chronologickom poradí podľa (zavše neuvedeného) dátumu narodenia ich zoradil do troch zväzkov: Veže zunia - Maďarskí básnici zo Slovenska (Tornyok zengenek - Szlovákiai magyar költők, 2004), Voľakto chodí po horách - Maďarskí básnici z Rumunska (Valaki jár a fák hegyén - Romániai magyar költők, 2004) a Báseň v modrom - Maďarskí básnici z Vojvodiny (Vers kékben - Vajdasági magyar költők,2005). Premyslenú koncepciu prezrádzajú už podtituly jednotlivých publikácií v maďarčine. O. Kníchal iba v jednom prípade použil konkrétne pomenovanie regiónu (Vojvodina). V ďalších dvoch prípadoch sa akiste cieľavedome vyhol (nateraz) bežnému a módnemu maďarskému klišé (Felvidék, Erdély). Postupoval správne. Historické pomenovanie Vojvodina vymedzuje konkrétne zemepisné územie južne od terajších kraníc Maďarska, kde po Trianone pôsobili a pôsobia maďarskí básnici. Na druhej strane pojmy Horniaky - Horná zem (Felvidék) a Sedmohradsko (Erdély) jednak nie sú synonymické názvy pre celé krajiny, resp. štáty (Slovensko a Rumunsko), ako tieto používa súčasná poväčšine vizionárska pravicová publicistika v Maďarsku, a jednak sú zavádzajúce, lebo napríklad Bratislava (Prešporok) a celý Žitný ostrov vrátane Komárna netvorili súčasť Horniakov a nikdy neboli „Felvidékom“ tak, ako aj Banát (Temešvár) alebo Bukurešť nepatrili do správneho celku niekdajšieho historického Sedmohradska, hoci aj tam žili a žijú Maďari a píšu maďarskí básnici. O. Kníchal nemal najmenší dôvod podporiť alebo pripojiť sa k súčasnému (politicky zacielenému) pojmovému chaosu v Maďarsku.

Otázka reprezentatívnosti výberu však už nie je taká jednoznačná. Netýka sa ani tak zaradenia jednotlivých autorov, veď ani v jednom súbore nechýba nikto z významných tvorcov, a málo významní veriškári, akých na regionálnej úrovni je vždy viac ako dosť, sú v antológiách tohto typu skôr na obtiaž, než by okrem rozsahu nejako zavážili. Každý zaradený autor je zastúpený (najčastejšie jednostranovou) básňou v origináli aj v preklade. A tu už rozhodovali skôr subjektívne ako objektívne kritériá. Jednoznačnejšie síce možno definovať tie druhé, ale ich uplatnenie nemusí vždy viesť k dobrému výberu a dobrému knižnému súboru. Najprijateľnejšie je, ak sa obe skupiny kritérií prekrývajú, vzájomne presahujú. Možno povedať, že v záplave básnikov a v prívalovej povodni básní sa O. Kníchal orientoval podľa ustálenej hierarchie a kánonu maďarskej literárnej histórie a kritiky. Koniec koncov ani nemal k dispozícii iné meritórne východisko. Je zrejmé, že vo väčšine prípadov rozhodovali subjektívne hľadiská, okrem iného miera prekladateľovho stotožnenia s originálnym poetickým svetom a latentná preložiteľnosť básne. Z tohto pohľadu je najucelenejší súbor prekladov z vojvodinských maďarských básnikov. Poézia týchto autorov je menej zakotvená v krážoch maďarskej básnickej literárnej tradície a väčšmi na ňu vplývali literárne avantgardy 20. storočia, čo je dôsledok bezprostrednejšieho kontaktu so slovanským literárnym a kultúrnym svetom. Takáto poézia ľahšie prekračuje aj regionálny literárny kontext. Tieto momenty zrejme konvenovali O. Kníchalovi, inými slovami, preklady mu lepšie sadli. Napokon tento súbor vyšiel v poradí ako tretí. Výber básní a preklady zaiste kladne ovplyvnila aj skúsenosť z práce na prvom a druhom zväzku. Veľa by sa dalo diskutovať o výbere jednotlivých básnikov a ešte viac o výbere jednotlivých básní, ale tým by sa nič nezmenilo na zásadnom editorovom postoji, najmä ak editor je zároveň aj prekladateľom. Túto časť bilancie jeho práce hodno azda uzavrieť konštatovaním, že ťažko a hlavne oprávnene mu možno vyčítať zásadnejší nedostatok alebo nedopatrenie, veď naostatok v otázkach vkusu je namieste iba tolerantný prístup. Avšak pokiaľ ide o edičnú a editorskú časť práce na antológiách, právom možno namietať aj vyčítať, že knihy sú vypravené nedostatočnými sprievodnými príspevkami a doplnkami. Vo všetkých troch knihách chýbajú čo len orientačné štúdie (predslovy), ba zväzok maďarských básnikov z Rumunska nie je opatrený ani veľmi strohými životopisnými poznámkami, ako je to v slovenskom a vo vojvodinskom zväzku. Tak sa stalo, že dobrý prekladateľský a vydavateľský úmysel nie je dotiahnutý do konca. Za takýchto okolností preklad nieže ťažko môže plniť svoju umeleckú, suplujúcu a inšpirujúcu funkciu, ale ani svoje primárne informačné poslanie. Eufemistiky povedané, obraz zostal bez rámu a panoráma bez rámca. V tomto zmysle slovenský čitateľ je odkázaný na iné (ťažšie alebo vôbec nedostupné) druhotné pramene, ak by si chcel estetický zážitok doplniť aj vecnými, faktografickými a kontextovými poznatkami.

Určujúcim hodnotovým kritériom triptychu básnických prekladov Oldřicha Kníchala je však úroveň prekladu, praktické uplatnenie základných princípov translácie básnického textu. O. Kníchal filologické vzdelanie nadobudol v bývalom Československu. (Rodák z Humenného študoval na KU v Prahe.) Od roku l980 však už celé štvrťstoročie žije v maďarskom jazykovom prostredí, čo sa zatiaľ na jeho jazyku neodráža, lebo v jazykovej rovine principiálne dodržiava zafixovanú spisovnú normu. Nenarušuje ju subštandarnými prvkami súčasného hovorového jazyka ani do nej nevnáša slovenské nárečové jednotky príznačné pre jazykové ostrovy Slovákov v Maďarsku. Najmä to posledné je celkom pochopiteľne charakteristickou črtou tvorby slovenských autorov z tohto regiónu. Kníchalove preklady básní na prvý pohľad prezrádzajú, pravda, nie vždy v tej istej miere, že sa orientuje v prekladateľských postupoch slovenského básnického prekladu, ako ich praktizovala najvýznamnejšia vlna slovenských prekladateľov poézie (Ľ. Feldek, V. Kondrót, V. Mihálik, V. Turčány, M. Válek, J. Zambor). Ale už po vydaní prvého súboru prekladov O. Kníchala sa dalo konštatovať, že k predlohám pristupuje s veľkou (zavše až priveľkou) pokorou k básnikovmu slovu. Rešpektuje nielen slovo, jeho primárny a potom aj prenesený obrazný význam, ale aj celú strofickú, rytmickú a rýmovú štruktúru básne. Jeho pokora občas je taká hlboká, že v syntaxi radšej volí archaizujúce slovné inverzie, ako aj nedokonalé (gramatické) rýmy, len aby neprekročil hranice vymedzené originálom. Zo základných básnických prekladateľských postupov najčastejšie používa tzv. metonymickú metódu, čiže inými slovami sa usiluje vystihnúť ten istý význam a zmysel básne. Zriedkavejšie postupuje podľa tzv. metaforickej metódy, keď inými slovami vyjadruje niečo podobné. Celkom ojedinelo sa uchyľuje k autorskej metóde, ktorá v rovine jednotlivej čiastkovej metafory, prípadne verša (celá strofa je už uňho vylúčená) inými slovami hovorí niečo iné, čo je v ekvivalentnom vzťahu s originálom. Z povedaného vyplýva, že O. Kníchal nemá ambície dostať sa nad originál, uspokojí sa, keď sa k nemu blíži a priblíži. Ako prekladateľ sa najlepšie cíti v koži, keď je v polohe partnera, ktorý si originál len osvojil a v tejto rovine komunikuje ďalej s latentným prijímateľom. Tento pracovný postup zároveň na minimum obmedzuje prípady, keď čítanie pretextu spolu s preloženým metatextom (postextom) O. Kníchala možno akceptovať iba s výhradami. (Ako príklad možno uviesť báseň Gy. Dénesa Zvolal by som: moja vlasť, s. 30-31 v prvom zväzku). V modernom slovenskom básnickom preklade je kľúčová technika rýmu. Nevynaliezavé a zvukovo málo výrazné, zhodné a disonantné rýmy obmedzujú obrazný rozlet básne a ohraničujú významové kontexty. Možno to badať aj na prekladoch O. Kníchala, keď rýmová invencia neprekračuje štruktúru danú originálom. Príkladom môžu byť slovesné gramatické rýmy v básni T. Simkóa: „Srdce sa pohne, zahukoce,/ Strnie list, studňa nezažblnkoce, /Komusi vzlyk sa z hrdla moce.“// (Prvý zväzok, s. 32-33.) Zdá sa, že Oldřich Kníchal, prekladateľ poézie, ešte nedokončil svoj vnútorný zápas s Oldřichom Kníchalom, prozaikom a esejistom, ktorý si predsa len viac zakladá na presnosti a významovej adekvátnosti, a menej na obraznej ekvivalencii. Vcelku vykročil istým krokom, ale žiadalo by sa urobiť aj druhý krok, aby stál pevne na nohách.

V Maďarsku zrodený prekladateľský projekt Oldřicha Kníchala za súčasných slovenských literárnych, vydavateľských a kultúrnych pomerov (nielen vnútri hraníc Slovenska) je takmer malým zázrakom. Nehovoriac o tom, že je veľmi podnetným impulzom pre podriemkavajúce slovensko-maďarské literárne vzťahy. Hoci v nich už teraz má nezmazateľné miesto, želateľné by bolo pokročiť o pár krokov ďalej a vytvoriť ucelenejší súbor prekladov maďarskej poézie spoza hraníc Maďarska. Hoci táto poézia pôvodne vznikla poväčšine v menšinovom (jazykovom aj politickom) prostredí, je takisto neodmysliteľnou súčasťou aj dokumentom literárneho a kultúrneho dedičstva, ktoré sa v istej obmene (ba možno tým väčšmi) prihovára každému Stredoeurópanovi. Na danom podklade vytvorený nový vydavateľský a prekladateľský artefakt by sa mal oprieť o vnútornú hodnotovú hierarchiu a kánon všetkých troch maďarských literárnych regiónov. Malo by sa to odzrkadliť na diferencovanom zastúpení jednotlivých autorov, prípadne podľa rady špecialistov pre túto oblasť maďarskej literatúry. Znalci problematiky by mali vypracovať aj sprievodný aparát publikácie. A prekladateľ nech prekladá. Chuť do práce by mu mohla podnietiť podpora. Zaslúžil by si ju, kým mu môže byť platná. Predsa len nie je najmladší. A nateraz nevidieť toho, kto po ňom by prišiel iný. Ale zasiate semeno azda len nevyjde nazmar. Aj to by bola škoda medzi toľkými inými.

Karol Wlachovský