Škola je sociálna inštitúcia, zložitá organizácia, ktorá má osobitnú štruktúru, vlastnosti, osobitnú organizáciu, sleduje osobitné ciele a má osobitný obsah. Dnes je už prirodzené, že organizácia sa vníma ako súbor systémov, častí, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a spolu súvisia. Organizácia je sama osebe jeden celok tvoriaci systém, je však časťou alebo súčasťou aj iných systémov. Tak sú napríklad jednotlivé školy časťou vzdelávacej sústavy, ktorá je rovnako časťou širšieho sociálneho, spoločenského systému (bližšie pozri Obdržálek, Z. 2002, s. 9-23, Halász, G. 1997, s. 7-23). Škola ako vzdelávacia inštitúcia je miestom socializácie žiakov, podporuje ich osobnostný a sociálny rozvoj, ako aj pripravuje na život osobný, pracovný a občiansky (Manniová, J., 2004, s. 68). Škola plní svoje spoločenské poslanie v dynamicky sa meniacom prostredí, v ktorom dominujú zložité a náročné vzťahy.

Konštruovať zjednodušený obraz reality, ktorý umožňuje študovať modelovaný objekt, systém alebo proces tak, že sa zjednoduší na podstatné stránky a vyjadrí slovne, graficky alebo matematicky, je možné prostredníctvom modelovania. Modelovanie umožňuje formulovať predpovede správania javu, prípadne testovať intervenčné stratégie. Výsledok modelovania je model.

Modely riadenia škôl (Obdržálek, Z. – Horváthová, K. a kol., 2004) predstavujú vzory prístupu k riadeniu škôl orientujúce sa na kľúčové oblasti riadiacej činnosti, abstrahujúce od nepodstatných, druhoradých riadiacich činností, ktoré možno uplatniť pri jej riadiacej činnosti.

V odbornej literatúre z oblasti riadenia školstva existuje množstvo modelov riadenia škôl. Dôvodov je viac. Školy sa v mnohom od seba odlišujú, napr. veľkosťou, líšia sa stanovenými cieľmi, filozofiou výchovy, charakterom prostredia, v ktorom fungujú a vyvíjajú sa. Preto neexistuje univerzálny model, ktorý by sa dal uplatniť a vzťahoval by sa na všetky školy rovnako. Rôzne modely sú vyjadrením reality, skutočnosti prostredia a spoločnosti a odzrkadľujú vzťahy existujúce v rámci školy ale aj v jej širšom okolí.

Pri prezentovaní modelov budeme vychádzať zo štúdie Golnhoferovej (1997, s. 40), ktorá, opierajúc sa o výskumy anglického odborníka Tonyho Busha, predstavuje päť modelov riadenia škôl: formálny, demokraticko-kolegiálny, politický, subjektívny, ambivalentný. Uvádzame však aj integrovaný model riadenia školy (Obdržálek, Z. 2002, s. 173), ktorý pokladáme za veľmi dôležitý.

Formálny model riadenia školy

Formálny model predpokladá, že škola je organizácia s hierarchickým usporiadaním vzťahov a väzieb, kde riadiaci pracovníci využívajú racionálne prostriedky na dosiahnutie cieľov organizácie. Riaditeľ je jediný zodpovedný za chod organizácie, ako aj za napĺňanie cieľov školy.

Ciele školy

Školy sú cieľovo orientované, znamená to, že sa snažia o uskutočnenie legálnych, úradne stanovených cieľov. Ciele sú pre školy ukazovateľom jej smerovania, východiskom pre plánovanie a zdrojom pre stanovenie kritérií jej úspešnosti.

Napĺňaniu a uskutočňovaniu cieľov v praxi však bráni niekoľko skutočností:

Ciele sú príliš všeobecné, hmlisté, nepresne formulované, preto nemôžu slúžiť ako jediný možný zdroj pre plánovanie a organizovanie činností, smerovania školy, pri prijímaní rozhodnutí.

Zo strany rodičov, učiteľov môže dôjsť k nepresnej interpretácii všeobecných cieľov, čo môže vyvolať ostrú výmenu názorov alebo práve naopak, viesť k nedoceneniu ich významu a zaznávaniu.

Ciele sú pre riaditeľa východiskom pre jeho ďalšiu činnosť a sú pre neho záväzné. Medzi prácou učiteľov a stanovenými cieľmi však nie je priama súvislosť, znamená to, že učitelia v rámci svojej výchovno-vzdelávacej práce nemusia sledovať napĺňanie všeobecných cieľov, môže dôjsť k odchýlkam medzi osobnými cieľmi učiteľa a všeobecne deklarovanými cieľmi školy.

Štruktúra školy

Vo formálnom modeli zaujíma každý člen presnú pozíciu v rámci štruktúry, s presnou náplňou práce, stanovenými úlohami a kompetenciami. Učiteľ zastáva napríklad funkciu riaditeľa alebo zástupcu riaditeľa, môže byť triednym učiteľom alebo vedúcim metodického orgánu. Táto presná štrukturácia sa zakladá na vysvetlení, že každá funkcia výraznou mierou ovplyvňuje a modifikuje správanie ľudí, ktorí ju zastávajú. Vzťahy v takejto organizácii sú oficiálne, komunikácia medzi členmi formálna. Vedenie školy sa snaží o vytvorenie formálnej, stabilnej štruktúry s hierarchickými vzťahmi v jej vnútri.

Vedenie školy

Prístup k riadeniu ovplyvňuje poznanie, že škola je organizácia s hierarchickými väzbami medzi prvkami štruktúry. Na vrchole organizácie stojí riaditeľ, ktorý má najväčšiu právomoc. Už samotná funkcia riaditeľa (nezáleží teda na osobe a osobnosti riaditeľa) vzbudzuje u učiteľov prirodzenú autoritu a rešpekt. V takejto škole sa dôraz kladie na vertikálnu prepojenosť štruktúr. Tak sú učitelia zodpovední vedúcim metodických orgánov, ktorí koordinujú ich činnosť, oni zas riaditeľovi školy, ktorý je zodpovedný za chod celej školy. Riaditeľ riadi a kontroluje činnosť učiteľov, metodických orgánov, zabezpečuje styk školy s okolím. Má rozhodujúce postavenie v oblasti prijímania rozhodnutí, stanovenia cieľov a priorít školy, teda uskutočňuje (svoje) predstavy o charaktere školy. V procese rozhodovania prevažuje logický prístup k analýze problémov. Rozhodnutia, ktoré riaditeľ prijíma samostatne a zodpovedne, sú objektívne.

Vzťah školy k okoliu

V tomto modeli sa zdôrazňuje, že škola musí rešpektovať nariadenia nadriadených orgánov. Za ich plnenie určuje, ako jediného zodpovedného, riaditeľa školy.

V rámci chápania školy ako formálnej organizácie existujú prívrženci, ktorí školu ponímajú ako uzavretý celok, ktorý len v čo najmenšej možnej miere reaguje na požiadavky okolia. Styk školy s okolím je obmedzený na minimum. Okoliu sa nepripisuje takmer žiadny význam.

Prívrženci druhého smeru, ktorí ponímajú školu ako otvorený systém, chápu, že z hľadiska existencie školy je nevyhnutné s okolím školy udržovať bezprostredný kontakt a na požiadavky a očakávania okolia je potrebné adekvátne reagovať. Problémom však je, ako požiadavky skutočne do programu školy zapracovať.

Nedostatky formálneho modelu

Z dôvodu všeobecnosti a nepresnosti cieľov môže dôjsť k ich nesprávnemu ponímaniu a len veľmi ťažko sa dá skutočne zhodnotiť, či sú takéto ciele naplnené.

V procese rozhodovania prevažuje racionálne hľadisko. Nie je však jednoduché vybrať z množstva alternatív tú správnu, najvhodnejšiu, pretože mnoho subjektov sa snaží na školu vyvíjať tlak a prezentovať svoje záujmy.

Určujúcim kritériom pri výbere učiteľov do funkcií nebývajú výlučne osobnostné a kvalifikačné predpoklady učiteľov.

Učitelia sa nemusia stotožniť s názormi vedenia školy. Vedením prijaté a stanovené ciele nemusia byť identické s cieľmi učiteľov. Učitelia by očakávali, aby sa ako rovnocenní partneri mohli zúčastňovať na rozhodovaniach.

Formálny model nedokáže pružne reagovať na neustále sa meniace vonkajšie podmienky.

Demokraticko-kolegiálny model riadenia školy

Tento model predpokladá, že všetky prijaté rozhodnutia, ako aj formulovanie a prijímanie cieľov a stratégií organizácie sú výsledkom spoločných diskusií všetkých členov a sú prijaté na báze kompromisov. „Moc“ je rovnomerne rozložená medzi tých členov, ktorí sa stotožňujú s cieľmi organizácie. Z hľadiska vedenia školy možno tento model označiť prívlastkom „konsenzuálny“, pretože prízvukuje, že riadenie musí byť výsledkom spoločnej dohody.

Ciele školy

Tento model vychádza z toho, že učitelia sa stotožňujú s cieľmi školy, prijímajú ich za svoje, v opačnom prípade je zo strany vedenia školy vyvíjané maximálne úsilie, aby sa v tejto otázke vytvorila rovnováha. Je prirodzené, že táto podmienka môže byť splnená len v takej škole, kde je učiteľský zbor homogénny, kde učitelia vyznávajú spoločné hodnoty, normy.

Štruktúra školy

V tomto modeli prevládajú horizontálne vzťahy medzi členmi organizácie. Učitelia sa domnievajú, že vedenie školy im má umožniť v rovnakej miere spolupodieľať sa i na strategických rozhodovaniach. Vedenie školy toto akceptuje a snaží sa o vytvorenie štruktúry, ktorá umožňuje účasť všetkých členov na riadiacich procesoch. Rozhodnutia sú výsledkom kompromisov, nielen ich jednoduchým akceptovaním zo strany podriadených.

Vedenie školy

Riadiaci pracovník v kolegiálnom modeli je prvým spomedzi rovnocenných partnerov. Prízvukuje a prihliada sa na odbornosť a z nej prameniacu autoritu osobnosti. Riaditeľ sa snaží vplývať na svojich kolegov, snaží sa ich svojím správaním ovplyvňovať, je pre nich príkladom. Úspešnosť riadenia je podmienená schopnosťou riadiaceho pracovníka. Riaditeľ vytvára podmienky pre kolektívnu prácu a rozhodovanie. O cieľoch školy a politike školy sa rozhoduje v rámci menších pracovných skupín, nie je to vecou len niekoľkých vyvolených, ani vecou len vedúcich pracovných skupín. V procese rozhodovania nie je podstatný samotný mechanizmus demokracie, ale existencia spoločných hodnôt, noriem, ktoré sú dôležité pre vytvorenie kompromisu a prijatie rozhodnutia. Vedenie školy navonok uznáva rôznorodosť názorov, predsa sa však usiluje o zjemnenie rozdielov v názoroch učiteľov prostredníctvom presvedčovania a silou argumentov. Proces rozhodovania predlžuje požiadavka, aby sa rozhodovanie uskutočňovalo na základe kompromisu. Učitelia sa povinne zúčastňujú rozhodovacích procesov, konzultujú o každom vzniknutom probléme a nachádzajú riešenia.

Vzťah školy k okoliu

Riaditeľ je formálne zodpovedný za chod školy. V tejto súvislosti môže nastať protirečenie, kedy riaditeľ napríklad nesúhlasí s demokraticky prijatým rozhodnutím, navonok ho však musí obhajovať a prezentovať. Protirečenie môže nastať aj medzi požiadavkou učiteľov uplatňovať demokraciu vo vnútri školy a požiadavkami okolia školy, čo predovšetkým v zatvorených systémoch môže byť zdrojom napätia. Uvoľnenie napätia patrí do kompetencie riaditeľa školy.

Problémové miesta demokraticko-kolegiálneho modelu

Škola musí disponovať kolektívnou etikou. Základom rozhodovacích procesov sú kolektívne, spoločne prijaté rozhodnutia. Praktická realizácia tejto podmienky vo väčšine prípadov zbytočne predlžuje rozhodovací proces, ktorý si vyžaduje prítomnosť všetkých členov a neuspokojuje sa napríklad s uplatňovaním väčšinového pomeru.

Preexponovávanie uplatňovania demokratického princípu rozhodovania môže spôsobiť vznik antagonistických skupín (klík), čím sa do popredia dostáva riešenie konfliktov a ustupuje dimenzia odbornosti.

Riaditeľ je často vystavený dvojitému tlaku. Zvnútra naňho vyvíjajú tlak učitelia a zároveň musí čeliť aj tlaku okolia. To môže u riaditeľa spôsobiť zmenu jeho štýlu smerom k autoritatívnemu, čo však ohrozuje kolegiálno-demokratickú podstatu a princíp modelu.

Uplatňovanie tohto modelu predpokladá prítomnosť všetkých členov učiteľského zboru – na zasadnutiach, poradách, kde sa o problémoch diskutuje. Preto musí riaditeľ učiteľov motivovať k účasti, vyvíjať zvýšené úsilie pri vytváraní podmienok pre tvorivú diskusiu.

Politický model riadenia školy

Pri charakterizovaní podstaty politického modelu treba vychádzať z poznania, že správanie jednotlivca vo vnútri organizácie ovplyvňujú jeho osobné, profesijné kvality, resp. hodnoty (aj politické), ktoré vyznáva. Vo vnútri školy vznikajú stále, ale aj dočasné skupiny, v ktorých určujúcou hodnotou sú spoločné záujmy. V špeciálnych prípadoch môžu na škole vzniknúť aj „záujmové spoločenstvá“, ktoré dokážu vyvinúť väčší tlak na vedenie a môžu dlhodobo ovplyvňovať a určovať charakter školy. Je prirodzené, že v takejto škole vzniká medzi súperiacimi skupinami množstvo konfliktov, čo zo strany vedenia školy predpokladá vytvorenie komunikačného kanála s cieľom zabezpečiť šírenie informácií a ideálnu komunikáciu medzi štruktúrami systému.

Ciele školy

Ciele školy nie sú nemenné, nie sú stále, podliehajú neustálej zmene. Politiku školy nemožno posudzovať iba z hľadiska jej cieľov. Ciele sú podrobované kritike, prispôsobujú sa požiadavkám učiteľov a okolia.

Štruktúra školy

Škola nemá ucelenú štruktúru, pretože každá zo záujmových skupín sa snaží o zvýšenie svojho vplyvu na politiku školy. Štruktúra sa mení v závislosti od toho, aké ciele si škola stanovila a kam momentálne smeruje. Vzniká akési stredné vedenie (pozostávajúce z vedúcich jednotlivých skupín), ktoré demonštruje relatívnu – pomernú moc.

Vedenie školy

Riaditeľ umožňuje učiteľom zúčastňovať sa na rozhodovacích procesoch, rokovaniach, jednaniach, napriek tomu sa na týchto formálnych stretnutiach riaditeľ snaží o presadzovanie vlastných názorov, záujmov. Presadzovať svoje záujmy sa snažia aj učitelia, a to prostredníctvom svojho formálneho postavenia v rámci školy a takisto aj stredného vedenia. Vzniká tak množstvo názorov, záujmov, ktoré sa každá skupina, resp. jednotlivec snaží navonok prezentovať a presadzovať. Tu nastupuje zodpovednosť a právomoc riaditeľa, ktorý má rozhodujúce slovo. Dôležitou úlohou vedenia školy je vnímať a riešiť konflikty, ktoré sa v tomto modeli ponímajú ako zdroj, resp. hnací motor pre rozvoj školy.

Vzťah školy k okoliu

V politických modeloch je vzťah školy a okolia rozhodujúci z hľadiska celkového fungovania školy. Impulzy, potreby, očakávania prichádzajúce z vonkajšieho okolia škola využíva pre podporovanie svojich vlastných cieľov. Prostredie, okolie sa snaží školu ovplyvňovať prostredníctvom záujmových skupín, s ktorými škola vyjednáva a rokuje. To pravda môže mať za následok, že škola sa stane nestabilnou, premenlivou. Inými slovami možno povedať, že škola sa prispôsobuje očakávaniam okolia a zároveň sleduje uplatňovanie vlastných princípov. 

Problémové miesta politického modelu

Nemožnosť uplatniť tento model v podmienkach malých škôl, kde sa do popredia dostáva skôr oddanosť, vernosť učiteľov, čo sa vedenie školy snaží na jednej strane získať a na druhej strane podporovať.

Vo veľkých školách, ktoré umožňujú vznik diferencovanej štruktúry, môže nastať situácia, že celky, skupiny medzi sebou súperia, rivalizujú a tým sa škola rozpadne na antagonistické skupiny.

Preexponovávanie, prílišné vyzdvihovanie dôležitosti „konfliktov“ a ich riešene môže spôsobiť zaznávanie odbornej spolupráce medzi učiteľmi a nedocenenie jej významu z hľadiska efektívnosti práce.

Škola sa poníma skôr ako bojisko, kde sa každý snaží o vlastnú sebarealizáciu a to i na úkor ostatných.

Politický model je relevantný, dá sa uplatniť v rôznych školských situáciách. Vyzdvihovanie konfliktov znamená síce prekážku, ale môže úspešne dopĺňať ilúziu harmónie demokraticko-kolegiálneho modelu.

Subjektívny model riadenia školy

Stredobodom pozornosti subjektívneho modelu sú ľudia, presnejšie jednotlivec so svojským, selektívnym vnímaním reality, čo treba brať do úvahy pri skúmaní školy ako organizácie (inštitúcie). Každý jeden učiteľ vníma školu ináč, prevláda individuálny pohľad na školu a javy v nej. Model koncentruje úsilie na individuálne prežívanie, preto neformuluje jasné, jednoznačné pravidlá o povahe manažmentu v škole. Prízvukuje, že individualizmus, individuálne prežívanie kladú hranice spoločným normám a organizačným snahám.

Ciele školy

Prívrženci tohto modelu jednoznačne zaznávajú potrebu stanovenia cieľov organizácie. Prihliadajú na potreby a snahy jednotlivca, nie na potreby školy ako celku, s odôvodnením, že ciele formuluje jednotlivec, nie škola ako organizácia.

Učitelia v škole majú svoje osobné, odborné a politické (tie sú už mimo školy) ciele. V oblasti odborných cieľov je snaha o ich zovšeobecnenie. Vedenie sa teda snaží o sformulovanie takých odborných cieľov, s ktorými by sa väčšina učiteľov stotožnila. Tieto spoločne prijaté ciele sa potom stávajú aj cieľmi školy.

Štruktúra školy

Je veľmi premenlivá, je výsledkom interakcie členov organizácie. Štruktúra nie je dopredu daná, nie je nemenná, a to preto, že ju určujú a vytvárajú jednotlivci s rozdielnymi požiadavkami.

V takejto škole nie je dôležité to, kto akú funkciu zastáva, ale to, ako sa ľudia na škole cítia, ako sa správajú a konajú.

Vedenie školy

Vedenie školy sa koncentruje skôr na kvalitu osobnosti človeka, jeho rozvíjanie. Prijímanie rozhodnutia je vecou osobnou. Vyjadrujú sa k nemu tí, ktorých sa to najviac týka, ktorí sa s problémom najviac stotožňujú.

Riaditeľ, aj napriek tomu, že funkciu zastáva vďaka svojim odborným kvalitám, ovplyvňuje a riadi všetky procesy na škole. Je pravda, že aj riaditeľ školy má svoje osobné záujmy, predstavy o fungovaní školy, svoje ciele, predsa má najlepšie predpoklady na to, aby svojich kolegov dokázal o nich presvedčiť a dokázal, aby ich ostatní prijali za svoje. Preto sa môže stať, že riadenie skĺzne do podoby formálnej kontroly podriadených zo strany riaditeľa, nakoľko riaditeľ od učiteľov očakáva, aby svojou činnosťou smerovali k napĺňaniu cieľov aj v prípade, ak sa s nimi nestotožnili.

Vzťah školy k okoliu

Okolie neovplyvňuje školu ako celok. Pretože sa v tomto modeli prízvukujú potreby jednotlivca, potreby okolia sa transformujú do školy prostredníctvom prežívania jednotlivcov. Tak je z hľadiska noriem, hodnôt učiteľov určujúce ich rodinné, spoločenské, sociálne zázemie, v ktorom žijú a ktoré ich ovplyvňuje.

Problémové miesta subjektívneho modelu

Nie sú jasne definované riadiace postupy a úlohy riadiaceho pracovníka, škola nemá ciele, štruktúru, školu určujú záujmy a snahy jednotlivcov, nie je presne definovaný proces rozhodovania – kto sa ho zúčastňuje, akým spôsobom, za akým cieľom, neponúka riaditeľom možnosť strategického plánovania,

preceňuje individuálne prežívanie.

Tento model upriamil pozornosť na fakt, že učitelia v školách majú rozdielne individuálne potreby, záujmy, motiváciu. Do popredia sa dostáva správanie a prežívanie jednotlivca a potreba budovania pozitívnych medziľudských vzťahov. Model však dostatočne nevysvetľuje, ako riadenie na škole prebieha, neobjasňuje podstatu riadiacich mechanizmov a nedáva prehľad o formálnych aspektoch a štruktúrach školy.